Dimeo Álvarez, Carlos FernandoReichwalderová, Eva2026-04-242026-04-242025978-80-971155-8-6978-80-971155-9-3https://doi.org/10.31577/2025.9788097115593https://repo.umb.sk/handle/123456789/1405In: Blízkosť - osamelosť - reziliencia : zborník vedeckých príspevkov z medzinárodnej Banskobystrickej teatrologickej konferencie / rec. Jan Vedral, Miron Pukan. 1. vyd. Bratislava : Centrum vied o umení SAV, 2025. ISBN 978-80-971155-8-6. S. 77-95.Od inscenácie Odsúdenie Lukulla až po vlastné hry Historia constitucional de la democracia: La Constancia [Dejiny ústavnej demokracie: Odolnosť] a La señora A [Seňora A] rozvíjal venezuelský režisér a dramatik Miguel Torrence divadelný jazyk, ktorý stelesňuje rezilienciu. Vychádzajúc z politického a estetického odkazu Bertolta Brechta, Torrence chápal jazyk nielen ako prostriedok komunikácie, ale ako formu vytrvalosti – spôsob, ako si zachovať etickú a intelektuálnu jasnosť uprostred spoločenského a inštitucionálneho rozkladu. Zatiaľ čo Brecht sa usiloval prebudiť kritický odstup prostredníctvom Verfremdungseffektu, Torrence tento odstup premenil na etickú prítomnosť: na moment, keď sa herec a divák stretávajú prostredníctvom krehkosti slova. Jeho divadlo reinterpretovalo Brechtov politický projekt v rámci venezuelského kontextu, kde sa javisko stáva zároveň útočiskom i bojiskom – miestom, kde reč vzdoruje tichu a vedomie prežíva prostredníctvom formy. Torrenceho tvorba odhaľuje, že reziliencia v divadle neznamená popretie zraniteľnosti, ale jej premenenie na akt jasnozrivosti. Jeho dramaturgia nanovo definuje politické divadlo ako vytrvalú prax pozornosti a starostlivosti, v ktorej sa samotný akt hovorenia stáva formou odporu.skCC BY Creative Commons Attribution 4.0. Internationalinfo:eu-repo/semantics/openAccessdivadlotheatertheatrejazyklanguageetikaethicsArticle